Šoférovanie v Moskve 2 - jazda smrti

Musím tu tiež osvetliť určité skutočnosti. V Moskve sa na letisku v prípade medzinárodného letu treba hlásiť dve hodiny pred odletom. Neviem vlastne prečo tak skoro, ale asi si dávajú rezervu na vybavenie opletačiek s batožinou, pasmi a podobne. Keď človek príde hodinu pred odletom, pravdepodobne bude veľký problém, pretože sa už nemôže zaregistrovať na svoj let. Registračné miesta už totiž dávno prijímajú na iné destinácie a tak vlastne zmešká, aj keď odlet nezmeškal (nevylučujem že sa to nedá vyhádať, ale môže byť problém).Môj príbuzný, volajme ho Anton, nám sľúbil odvoz na letisko autom, čo je pochopiteľne pohodlnejšie ako sa tlačiť v autobuse. Na letisko to autom z bytu kde sme pobývali chceš či nechceš trvá približne dve hodiny, hoci vzdušnou čiarou to môže byť odhadom 30-40 kilometrov. Vytáčam Antonov mobil o jedenástej, Anton neberie.Sme pokojní, aj keď mierne napätí, veď poznáme miestne dopravné problémy a od rána počúvame v rádiu, že na okružnej magistrále okolo Moskvy sú zápchy ako svet.11.30 - Opäť vytáčam Antona. Zrušil ma.Sme zľahka rozmrzelí. Začíname vymýšľať náhradné riešenia, kombináciu trolejbusu, metra a maršrutky, ale ešte nič nepodnikáme.12.00 - Volám Antona, sláva dvihol mi to."Kde ty?" Pýtam sa, kým si to nerozmyslel."Staju v probke. Ždite!" (Stojím v štupli - zápche. Čakajte!) Odvrkol zlostným hlasom a zložil bez toho aby povedal, kedy sa dostaví.Skúsil som ho znova vytočiť, ale pochopiteľne mi to opäť nebere. Nastáva mierne znepokojenie, ale ubezpečujem sa, že ešte máme rezervu, takže zhlboka dýchať. Hádam nebude ďaleko keď nepovedal kde je a kedy príde, takže náhradnú dopravu zatiaľ vylučujeme.13.00 - som dosť znepokojený a naštvaný, volám Antona každú štvrťhodinu, neberie. Raz sa mi ozval a povedal opäť len ždite. No super. Tri hodiny do odletu, znamená že máme serióznu šancu zmeškať lietadlo a náhradnou dopravou už nemáme šancu.13.30 - Nastúpený pred vchodom do domu počítam o koľko ma tento výlet do Moskvy vyjde drahšie, keď budem musieť zakúpiť nové letenky. Kvílenie pneumatík zdiaľky však oznamuje dobrú správu. Je tu Anton na svojom zlatom Kia Rio.Totálne nasraný vyskakuje z auta a v behu hádže našu batožinu do kufra."Jedem!" precedí spomedzi zuby.Už som s ním išiel viackrát a viem, že svoje auto (ostatne ako väčšina Rusov) nešetrí, a preto hovorím priateľke po slovensky:"Pripútaj sa, aj keď sediš vzadu a chyť sa úchytu nad dverami."Oplatilo sa to. Smrad pálených gúm nás pri najbližšej križovatke dobehol, pričom auto sa nakláňalo v zákrutách ako bláznivé. Červená, nečervená, vrúúúm. Skúsil som prerušiť Antonove maximálne sústredenie poznámkou a tom, že síce možno nestihneme, ale zabiť by sme sa nemuseli. Neodpovedá.Namiesto zaužívaných trás a hlavných ťahov (momentálne totálne ucpaných) sa rútime 160 po zadných dvoroch panelákových blokov a starých tovarní z povojnových čias, pričom sa tam ledva vojdu dve auta vedľa seba. Na moje prekvapenie skratka je všeobecne známa, pretože po chvíli aj tu viazneme v zápche.A hybaj do protismeru, plynový pedál na podlahe, držadlo nad bočným oknom uchopujem oboma rukami. Protiidúcemu kamiónu sa vyhýbame šmykom do medzery medzi autobusom a nákladiakom. Chviľu je pokoj, ako keď pri búrke na mori sa všetko na chvíľu utíši.Priateľka sa bojí, ja tiež, sme ešte mladí. Anton mimochodom tiež (je mladý). Keď nás to vypľulo na leningradku, čo je hlavná tepna na letisko, vidíme 12 pruhov aút v stave hlbokej kómy. V duchu kývam odlietajúcemu lietadlu a ďakujem Antonovi, že nás nezabil. Avšak Anton sa nevzdáva.Nastáva neskutočný okamih (auto rozťahuje krídla a letíme - nie, to je len vtip), čosi o čom som nevedel. Zozadu sa blíži auto s majákom, veľké čierne BMW s tmavými sklami a policajnou značkou. Ide značnou rýchlosťou, ostatné autá sa mu vyhýbajú a vyzerá to, akoby čerilo hladinu. Anton sa chytá šance a vešá sa na BMW, ktoré mu rozráža cestu. Za nami sa hladina okamžite uzaviera. Môj otáznikový pohľad Anton zachytí a vysvetľuje, že to je bežná prax moskovčanov zavesiť sa na podobné autá s majákmi a ísť tým pádom rýchlejšie, len treba dávať obrovský pozor, lebo ak človek udržuje za autom väčšiu vzdialenosť, ujde mu, a veľmi krátka vzdialenosť je tiež problém, ak sa auto s majákom rozhodne prudko zabrzdiť, čo v zápche nie je nezvyčajné. A fakt, že sú to policajti? To nikoho netrápi. Nie sú to dopravní policajti, ale kriminálka, a okrem toho sa ponáhľajú. Vodiči podobne vyžívajú aj hasičov, sanitky a iné vozidlá s prednosťou.Takže po dvadsiatich minútach čerenia vody sa dostávame za okraj mesta a doprava sa jemne zreďuje, čo znamená, že sa hýbe asi 30-tkou. Avšak v strede cesty sa tu nachádza ruská špecialita - "prezidentskaja polosa", t.j. prezidentský pruh. Tento "pruh" (predstavte si našu dvojitú čiaru a vzdialenosť miedzi tými čiarami je okolo 2,5 m) je široký práve na jedno auto tak, že nezostáva už žiadne miesto zboku.Prezidentský pruh bol pôvodne určený pre vládne kolóny, aby nečakali v zápche. Prax je taká, že keď v súčasnosti ide vládna kolóna, odklonia celú dopravu a majú k dispozícii všetky pruhy. A prezidentskuju polosu využívajú šialení machri, ktorí zväčša nemajú pud sebazáchovy, ale zato majú veľmi silné autá. Historky o strašidelných čelých zrážkach v dvestokilometrovej rýchlosti som si vypočul až neskôr.BMW, ktoré nás ťahalo, mizne 200-vkou po prezidentskoj polose a ja sa obraciam na Antona s výzvou "Ne..". Anton si to nasmeroval presne tam, kam som nechcel.Takže sa aj my rútime po tom obávanom pruhu, pričom z oboch strán stoja autá, takže vyhnúť sa nedá. Zhruba desať metrov za zadným nárazníkom sa na nás nalepil podobný idiot, takže brzdenie tiež neprichádza príliš do úvahy.V tom som uvidel na ceste pred nami v strede pruhu na zemi objekt, ktorý vyzeral ako poriadne veľká tehla (opäť ruský maximalizmus). Anton na to povedal len: "Uhm." Naše auto malo, podobne ako všetky autá určené na použitie v Rusku, oplechovanie zospodu, takže po nájazde na šuter som počul len ľahšie buchnutie a nič sa nestalo, ale v spätnom zrkadle som videl ako kameň odskočil a zdvihol sa kúdoľ prachu. Rýchlo som sa odvrátil a snažil sa neskúmať, čo sa stalo.Na letisko sme prišli za hodinu dvadsať namiesto za dve hodiny a registráciu sme stihli tak, že Bratislava už nebola ani na sveteľnej tabuli a jedine sme mali šťastie, že som si všimol ako sa striedali tetušky pri registračných pultoch a mali tam ceduľu Bratislava.V lietadle sme potom ešte hodinu sedeli na letisku kvôli nejakých drobným poruchám.